Stratená slovenská generácia

ÚHEL POHLEDU - Dvakrát boli páni Igor Matovič a Richard Sulík v slovenskej vláde, dvakrát získali spolu s ďalšími stranami väčšinu, aby ukázali, čo je v ich politickej generácii, prvej, na ktorú už nebolo možné vzťahovať označenie postkomunistická. Obidva razy bol výsledkom vlády nekontrolovaný konflikt. Radičovej vláda padla po vnútorných sporoch v roku 2011, Matovičova najskôr prešla rekonštrukciou v roku 2021, nahradila ju Hegerova vláda, ktorá v septembri tohto roku stratila najskôr väčšinu a potom v decembri aj dôveru. Nie je to však koniec. Eduard Heger je politik, ktorý sa každé ráno budí bez spomienky na včerajšok, akoby pokropený živou vodou, ide z neho rovnako neodôvodnený ako nefalšovaný optimizmus, že to dnes už konečne vyjde. A tak sa po páde vlády snaží o vytvorenie novej koalície so 76 hlasmi v parlamente.

Môže sa to podariť? Odpoveď je, že je to jedno.

Vláda bezhlavého optimizmu totiž vždy vedie k tomu istému, k zrážke s realitou. Navyše, politická generácia Matoviča, Sulíka a Hegera vyniká rovnako úprimnou nekompetentnosťou, väčšina členov vlády nemá autoritu, pri moci ich držia najmä vonkajšie okolnosti. Dlho to bol čínsky vírus, ktorým možno ospravedlniť čokoľvek (dlhy, výnimky z pravidiel), teraz je to vojna na Ukrajine. Hegerova vláda neprezentuje väčšinové názory slovenskej populácie, slovníkom napodobňuje Poliakov, ale Slováci o vojne rozmýšľajú viac ako pápež František alebo Maďari. To znamená, že solidarita s Ukrajincami sa nijako nekríži s tým, že menej veríme vo víťazstvo jednej strany a viac v potrebu zodpovednejšieho prístupu západných štátov (sankcie poškodzujú Európu).
Naspäť k domácej politike. To, čo sa Hegerovi podarí alebo nepodarí vytvoriť novú vládu je jedno preto, že ju opäť čakajú konflikty a neriešiteľné spory. Jediným normálnym riešením by boli predčasné voľby, čo by si želala aj prezidentka Čaputová, ktorá tiež nemá autoritu niečo zmeniť. Sústredí sa najmä na formálne slušné vystupovanie a agendu LGBT, ktorá jej zvlášť leží na srdci. Novinári ju spravidla zbožňujú, ale preferencie jej postupne klesajú. Hoci nie je vystavená žiadnej straníckej téme a rozhovory dáva iba médiám, ktoré ju adorujú (presne ako to robil aj Kiska), po prvýkrát ju odmieta vyše polovica respondentov, čo nie je pre prezidenta dobrá vizitka.

Slovenský problém nemá jedného spoločného menovateľa, problémov je hneď niekoľko. Strany sú skôr politické firmy, ktoré kontrolujú predsedovia, nemajú významnejší počet členov, najviac ich má vo vláde SaS, ide o pár stoviek ľudí. Matovičova strana má len desiatky členov, vlastne má viac poslancov v parlamente ako členov. Frakcii je už tiež niekoľko. Jeden poslanec za tri roky prešiel všetky vládne strany. Že sú potom partaje nereprezentatívne ich až tak netrápi, predsedovia v podstate nemôžu stratiť moc. Problémom sú samozrejme aj osobné vzťahy medzi politikmi, Slovensko prudko zvulgárnelo, ale objektívne spory ležia aj medzi stále progresívnejšími liberálmi a ustupujúcimi kresťanmi, medzi bojovníkmi proti korupcii, ktorí všade vidia mafiu, majú ale problém s niektorými zásadami právneho štátu (štát sa napríklad musel ospravedlniť Jaroslavovi Haščákovi z Penty za porušenie jeho práv). Celé to potom vytvára neporiadok v bezpečnostných zložkách, aj v štáte.

Časť z týchto problémov vyriešia predčasné voľby, ale pod hladinou sa už dlhšie zberá väčší problém. Pričasto sa v Bratislave rozpadávajú vlády, spoločnosti ani firmám nestabilita neprospieva, čaká sa, kto to pomenuje. Stratená generácia to už nebude. V jednom sú totiž zajedno - privolávajú naspäť Roberta Fica s Petrom Pellegrinim.

Autor je šéfredaktor slovenského deníku Štandard, v televizi moderuje polemický program Do kríža.