Osobná výpoveď o Bielorusku

Do Bieloruska som prvýkrát pricestoval na jeseň 1999. Odvtedy túto krajinu pravidelne navštevujem, niekedy aj dva krát do roka. Dôvodom je fakt, že moja manželka je Bieloruska. Najprv sme spolu žili v Bratislave a od konca roku 2008 bývame v Prahe. Do Bieloruska tak chodíme na návštevy k manželkinej rodine. Mám možnosť vnímať situáciu v tejto krajine cez blízky osobný vzťah s ľuďmi, ktorí v nej žijú svoje každodenné životy. Udalosti v Bielorusku sa ma netýkajú len ako pozorovateľa, ale po viac ako dvadsiatich rokoch pravidelných návštev, mám k tejto krajine a k jej ľuďom dlhodobý a blízky, osobný vzťah.

Domnievam sa, že pre pochopenie mentality Bielorusov je potrebné vziať do úvahy jednu šokujúcu štatistiku. Tri čísla: takmer 10 000 bieloruských miest, dedín a osád bolo zničených počas druhej svetovej vojny. Viac ako 600 dedín bolo kompletne vypálených a spolu s nimi vyvraždené ich obyvateľstvo. Viac ako 20% bieloruského predvojnového obyvateľstva v druhej svetovej vojne zahynulo. Bielorusi tak mali v tejto vojne najväčšie straty v pomere k celkovému počtu obyvateľov. Na bieloruskom území sa počas nemeckej okupácie, zároveň odohrávala jedna z najbrutálnejších partizánskych vojen. Tieto štatistiky je potrebné mať v hlave, ak chce čitateľ, či návštevník tejto krajiny pochopiť význam slova mier, či stabilita. Tie majú totiž v Bielorusku iný akcent.

Víťazstvo Alexandra Lukašenka v prezidentských voľbách 1994 bolo postavené aj na emóciách mieru a stability. Lukašenko v týchto voľbách presadzoval napríklad zrovnoprávnenie bieloruského a ruského jazyka, čím sa dištancoval od nacionalistov, ktorí uzavreli dohody v Bielovežskom pralese, ktoré viedli k rozpadu Sovietskeho zväzu. Ten Lukašenko tiež vnímal ako negatívnu udalosť, čím sa nepochybne priblížil k emóciám veľkej časti bieloruského obyvateľstva, ktoré zle prežívalo post sovietsky chaos a následný prepad životnej úrovne. V roku 1994 sa v Bielorusku uskutočnili posledné prezidentské voľby, ktoré spĺňali štandardy otvorenej demokratickej súťaže. Hlavne po roku 2000, keď už bolo zrejmé, že Lukašenko sa ani náhodou nehodlá priblížiť k liberálnejšiemu štýlu vládnutia, bolo množstvo pokusov, v ktorých sa angažovali aj rôzne mimovládne organizácie, mohutne financované hlavne z USA, ktoré chceli v Bielorusku vyvolať politické zmeny a pád Lukašenka. Narážali na dve zásadné prekážky. Prvou bola prakticky nefunkčná politická opozícia. V 90-tych rokoch sa Lukašenko veľmi tvrdo a efektívne vysporiadal so svojimi politickými protivníkmi. Rozpustil parlament a celý rad jeho súperov skončil buď v exile, alebo v bieloruských väzniciach, resp. zmizli, pričom je dôvodné podozrenie, že boli zavraždení. Agresívny postup voči opozícii zmenil bieloruský politický systém z parlamentnej demokracie prezidentského typu na orientálnu despóciu, ktorá má svoje najbližšie analógie v krajinách Centrálnej Ázie.

V krajine tak nefunguje klasický systém politických strán, nefunguje vertikála moci v podobe nezávisle volenej samosprávy, kde by sa mohli kreovať zárodky opozície. Celý politický život desaťmiliónovej krajiny sa kumuluje v osobe a úrade prezidenta. Systém je riadený prezidentskými dekrétmi, ktorými menuje a odvoláva nielen členov vlády, ale aj starostov veľkých miest, či priamo riaditeľov štátnych podnikov. Ani vzdelaný a o politiku sa zaujímajúci Bielorus, nie je schopný spontánne vymenovať dvoch, troch členov vlády, či nejaké významné politické osobnosti krajiny, okrem prezidenta. Druhou zásadnou prekážkou, na ktorú narazili domáci, či zahraniční bojovníci proti Lukašenkovi, bola ľudová podpora. Som presvedčený, že Lukašenkov režim sa až do nedávnych rokov opieral o väčšinovú podporu bieloruského obyvateľstva. Lukašenko bol do značnej miery schopný formulovať pre bežného Bielorusa uchopiteľnú národnú doktrínu. Tá spočívala predovšetkým v už spomínanom mieri a stabilite. Bielorusku sa počas vlády Lukašenka vyhli akékoľvek etnické, či národnostné trenice, krajina nezažila žiadnu vojnovú krízu, len okrajovo sa jej dotkli problémy s terorizmom. A to všetko v čase, kedy Bielorusi denne hltali správy o vojne v Čečensku, o revolúciách v Gruzínsku, či Arménsku a v neposlednom rade o dvoch revolúciách a vojne na Ukrajine. Optikou bieloruského človeka boli a sú udalosti v týchto krajinách podstatne dôležitejším „benchmarkom“ jeho kvality života, než to, čo sa odohráva na západ od bieloruských hraníc.

Osobitnou kapitolou je v prípade Bieloruska aj vzťah k Rusku. Na rozdiel od Ukrajiny, kaukazských republík, zostáva vzťah Bielorusov k Rusku veľmi blízky. Ruština je prirodzeným jazykom väčšiny Bielorusov. Obyvatelia intenzívne sledujú predovšetkým ruské televízne stanice, zábavné relácie, v súkromí oslavujú rôzne ruské sviatky tým, že pozerajú niekoľkohodinové koncerty, či kultúrne podujatia. Ruský kultúrny a spoločenský vplyv je v Bielorusku enormný a je neporovnateľný s inými postsovietskymi republikami. Napriek tomu sa počas posledných takmer 30 rokov samostatného bieloruského štátu, vytvorila v krajine silná národná identita a bolo by dnes ťažké si predstaviť, že by Bielorusi mohli prežívať nadšenie z možnej politickej integrácie s Ruskom.
Ďalším pilierom Lukašenkovej doktríny bola pomerne slušná životná úroveň a sociálna stabilita. V Bielorusku, na rozdiel od Ruska, či Ukrajiny nevznikla nová kapitálotvorná vrstva – oligarchia. Tým, že v krajine neprebehla privatizácia, Lukašenkov režim si udržal kontrolu nad hospodárskym životom. Jeho sociálna politika bola „dopovaná“ extrémne výhodnými cenami ruských surovín (hlavne ropy).

Na začiatku minulej dekády dokonca Bielorusko zažívalo 6% ekonomický rast, čo bolo cítiť aj na raste životnej úrovne. Každý, kto Bielorusko pravidelne navštevuje, musel objektívne priznať, že životná úroveň v tejto krajine, minimálne v rokoch 2000 – 2015 neklesala, ale naopak rástla. Obraz biedy, ktorý majú často tendenciu vykresľovať západné, či české a slovenské médiá, nezodpovedal realite. Bolo to zrejmé aj zo vzrastajúcej kvality bežných služieb, ako sú reštaurácie, kaviarne, kvalita ciest, mohutná bytová výstavba, či všadeprítomná čistota a takmer úplná absencia bežnej mestskej kriminality, na ktorú návštevník ani nemal šancu naraziť. V takejto atmosfére sa revolúcie rodia ťažko. V neposlednom rade, bol bieloruský režim minimálne do roku 2015, pomerne zhovievavý a neagresívny voči obyčajnému človekovi, ktorý sa nechcel zaoberať politikou a nezúčastňoval sa na demonštráciách proti Lukašenkovi. Aj vzdelaný občan, ktorý pracoval napríklad ako technik, či inžinier vo výrobnom závode, nemal príliš veľa dôvodov, zamýšľať sa nad politikou. Samotný Lukašenko nebol invazívny, nebudoval si kult osobnosti a ani rituály, ktoré by nútili bežného človeka, aby mu pateticky prejavoval rešpekt, či úctu. Osobne som vnímal, že otázka tradične vnímaných politických slobôd, ako sú nezávislé médiá, právo voliť a byť volený, férová a demokratická politická súťaž, neboli kľúčovými témami, ktoré by dokázali účinne mobilizovať masy bieloruského obyvateľstva.

Zmena začala nastávať so zhoršovaním vzťahov s Ruskom. Lukašenko nesúhlasil s ďalšou politickou integráciou s Ruskom, odmietal do bieloruských štátnych firiem púšťať ruský kapitál. Rusi tak prestali byť ochotní naďalej dotovať bieloruskú ekonomiku nízkymi cenami surovín. Tak, ako sa Lukašenkovi zmenšovali zdroje, začala nastupovať väčšia represia. A tentokrát sa netýkala „len akademicky“ vnímaných politických slobôd, ale dostávala sa čoraz viac do každodenného života bežných Bielorusov, ktorých prevažná väčšina pracuje buď priamo v štátnej správe, alebo v štátom riadených podnikoch, či organizáciách. Začala sa prejavovať narastajúcou inštitucionálnou šikanou na pracovisku. V podobe buzerácie ľudí, ktorí napríklad oneskorene prišli do práce, resp. návštev inšpektorátov práce v supermarketoch a obchodných centrách, ktorí v nich zastavovali kupujúcich a zisťovali, či náhodou počas pracovnej doby nenakupujú. A k tomu treba pridať 6 dňový pracovný týždeň s pracovnými smenami 10-12 hodín denne, nemožnosť vybrať si normálne dovolenku a zároveň vzrastajúcu mieru nekompetentnosti v riadení štátnych podnikov, ktorá sa prejavovala okrem iného aj nerealistickým stanovovaním cieľov, úloh a následnou represiou pri ich neplnení. Vzniká tak obraz priam stalinsky organizovanej ekonomiky, ktorej však chýba ideológia – zmysel a tým sa aj vytráca budovateľské nadšenie a ochota celých más obetovať kvalitu svojho života v prospech abstraktných cieľov a nekompetentných lídrov. Ľudia museli začať pracovať viac, tvrdšie, za horších podmienok a zároveň sa im znižoval ich reálny príjem a aj celková kvalita života. V neposlednom rade, krajina intenzívne zažívala odliv ľudí v produktívnom veku hlavne do Poľska, prípadne ďalej na západ. Tento jav sa zďaleka netýkal len vysokoškolsky vzdelanej elity, ale aj robotníckych profesií. Posledné roky tak Bielorusko pociťovalo nedostatok pracovných síl v stavebníctve, v dopravnej infraštruktúre, ale aj v zdravotníctve, či školstve.

Posledný krát som bol v Bielorusku ešte pred Covidom na začiatku januára 2020. Nakoľko demonštratívne odmietanie Covid hrozby Lukašenkom zradikalizovalo Bielorusov pred voľbami, neviem presne posúdiť. Nedávne voľby však boli prvou veľkou príležitosťou, kedy Bielorusi mohli dať manifestačne najavo svoju nespokojnosť, ktorá sa hromadila v posledných rokoch. Lukašenko ich významne prehral a bol nútený sfalšovať výsledky v takom rozsahu, že sa to už nedalo skryť. Voľby sú zrkadlom toho, ako režim stratil legitimitu a prestal byť schopný formulovať uveriteľnú doktrínu pre obyčajného Bielorusa. Téma mieru a stability síce nestratila v Bielorusku na svojej dôležitosti, no kvalita života, sociálne štandardy a snaha žiť „normálne“ je dôležitejšia. Bielorusi, na rozdiel od minulosti, prestali Lukašenka vnímať ako garanta týchto hodnôt. Bude to znamenať jeho rýchly pád?
Samotný fakt sfalšovania volieb ho neprinesie. Avšak miera brutality s akou bezpečnostné zložky potláčali nielen demonštrácie, ale útočili aj na náhodne sa pohybujúcich občanov, je aj na bieloruské pomery bezprecedentná. Miestni ľudia hovoria, že správanie predovšetkým príslušníkov OMON-u, pripomínalo lov v uliciach a že agresivita policajtov vyvolávala dojem, akoby boli pod vplyvom drog. Vo štvrtok 13.8. nastala dovtedy nevídaná situácia a začal sa v mnohých fabrikách štrajk. Štrajkovať začali zdravotnícke zariadenia, pracovníci národného múzea, filharmónie a začali sa ozývať aj športovci, či ďalšie osobnosti. Ľudia sa zhromaždili a začal prebiehať dovtedy nepoznaný dialóg medzi masami zamestnancov a vedením fabrík. Zamestnanci bez toho, aby boli naprieč krajinou niekým organizovaní, požadujú spravodlivé voľby, prepustenie všetkých zadržaných, potrestanie vinníkov brutálnych zásahov a demisiu Lukašenka. Už v noci zo štvrtka na piatok (14.8.) režim prvýkrát zakolísal. Minister vnútra v trápne zaranžovanom interview priznal zodpovednosť za excesy bezpečnostných zložiek a dokonca sa ospravedlnil. Lukašenko vyhlásil, že nechá všetko prešetriť a v priebehu noci začali z väzníc masovo prepúšťať zadržaných. Mnohých v hroznom stave odvážali rovno do nemocníc. Mlieko je však už rozliate. Bielorusi, ktorí sú často označovaní ako pokojní, až pasívni, sa už masovo zmobilizovali. Víkendové demonštrácie v Minsku a v ďalších mestách dostali do ulíc stovky tisíc ľudí. A pri protestoch sa objavuje aj rétorika, ktorá pripomína krvavý odpor bieloruského národa proti nemeckej okupácii. Na sociálnych sieťach sa objavujú označenia ako „okupačná moc“, „fašisti“, „cítim sa ako v roku 1941, akoby som sa pozeral na film o tých časoch“. Ak vydržia v štrajku a dokážu sa účinne zorganizovať, môže krajinu čakať nový začiatok.

Autor: Martin Danko (42), pracuje jako komunikační manažer v privátní sféře, je vystudovaný politolog.