Potřebujeme tolik doktorandů?

Som doktorand na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, obor história, preto sa bude nasledujúci text vzťahovať hlavne na spomenutú fakultu. Situácia je miestami už neznesiteľná. Isto viete, že školstvo sa oddalo výkonnostnému modelu fungovania spoločnosti a buduje sa kult tzv. vzdelanostnej, alebo vedomostnej spoločnosti, na čo sa nabaľuje posadnutosť kvótami. Inak povedané peniaze sa získavajú za prehnanú publikačnú činnosť, pričom na výskum nie je dostatok času, aj kvôli byrokracii spôsobenej neustálim vypisovaním projektov atď. Vzniká tak množstvo nedotiahnutých textových polotovarov a neostáva Vám nič iné, než len písať a v podstate už máte minimum času na dovzdelávanie, ktoré je nevyhnutné na zmysluplný výskum. Posadnutosť vedou/„vedou“ a vzdelávaním/„vzdelávaním“ vedie k tomu, že sa navýšil počet vysokoškolských pedagógov. Niektorí pracujú na plný úväzok, niektorí na skrátený, niektorí sú len zapísaní na granty, kde niečo urobia, ale živia sa inou prácou. Zamestnanci fakulty sa v podstate rozdelili do dvoch svetov, tzv. progresivisti a tzv. konzervatívci.

Progresivisti sa rozhodli robiť kariéru bez ohľadu na kvalitu vedeckých výstupov, často ide o ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, kým nie sú. Keby je vysoké školstvo viac elitárske (či už v zmysle intelektuálnom, alebo v zmysle usilovnosti – vidím okolo seba, že časť ľudí dokáže urobiť kvalitnú prácu usilovnosťou, aj keď sa nenarodili ako géniovia), tak by tam tí ľudia jednoducho neboli. Časť karieristov však tvoria aj inteligentní ľudia, ktorí dokážu od-viesť kvalitnú prácu a zároveň priznať, že celý systém funguje zle, ale potrebujú živiť rodiny, alebo sa snažia aspoň niektoré problémy vzdelávania riešiť. Tí druhí sú pre mňa legitímni a nemusíte súhlasiť.

Konzervatívci nemusia byť nutne postarší ľudia, je medzi nimi aj časť mladších pedagógov a iných zamestnancov. Ide o mimoriadne inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorí sú tak drvení nezmyselnosťou celého systému, že niekedy by z fakulty najradšej odišli. Často sú otvorení a nehrajú sa na elitu, aj keď ňou sú. Chcú učiť a vzdelávať, ale potom jednoducho príde časový tlak na publikačnú činnosť a na granty. Do toho vstupuje nechuť mnohých študentov vzdelávať sa a čítať knihy. Konzervatívci sú niekedy z toho celého zhrození, znechutení a berie im to chuť do práce, ale väčšinou vydržia.

A do toho vstupuje plytvanie financiami. Všade musia byť interaktívne tabule, otváranie dverí samá elektronika, dôraz na vizuálnu a vonkajšiu stránku fungovania fakulty. Len nech to všetko pekne vyzerá, že sme moderní! Ďalším plytvaním je nábor obrovského množstva študentov. Mnohí z nich, ako som už povedal sa nechcú skutočne vzdelávať – to znamená: prednášky syntetizujú, semináre učia pracovať s prameňmi, ale väčšinu si jednoducho treba odsedieť nad knihami. Je pravda, že mnohí študenti si popri štúdiu privyrábajú a majú menej času na školu a nikto nečaká, že z nich budú vedci. Niektorí ten voľný čas využijú na sebavzdelávanie, iní na to kašlú. Ale fakt je taký, že 40% zapísaných vysokoškolských štúdií v Českej republike končí neúspechom. Študáci idú na výšku a nevedia, čo chcú študovať, prebiehajú medzi obormi a nakoniec školu nedorobia. Masarykova univerzita rozbehla v tomto roku (2017) projekt Muni 4.0, aby pomohla študentom vybrať si obor, aby na ňom študák ostal a školu dokončil. Škola dostala na tento projekt 200 miliónov korún z Operačního programu Výzkum, vývoj a vzdělávaní. Peniaze idú z európskych fondov a Európsky sociálny fond označil projekt za najlepšie hodnotenú aktivitu v Českej republike. Lenže takýto program nič nevyrieši, ak študent nebude mať chuť sa skutočne niečo naučiť. Ak niekto ide na vysokú školu len preto, že to tak chcú rodičia, že si chce predĺžiť bezstarostný život a pár rokov si ešte užívať a štúdium je pre neho druhoradé, aj keď si to sám otvorene neprizná, tak ho nedonútite študovať a vzdelávať sa. Takže, podľa mňa, je to 200 miliónov korún vyhodených do vzduchu. Pohybujem sa medzi študentmi a z vlastnej skúsenosti viem, že mnohí z nich (nehovorím, že všetci) chcú iba diplom bez vzdelania. Do knižnice k nám napríklad prišla študentka, ktorá sa sťažovala, že na skúškach sa skúša niečo, čo nie je na Wikipedii. Potom prídu ľudia, ktorí po nás chcú, aby sme im hľadali knižky ku konkrétnym témam. Kto má chuť pozrie do sylabu k predmetom, na prednáškach a seminároch sa tiež dozvie informácie o základnej literatúre. Potom stačí sadnúť k elektronickému katalógu a hľadať. Ale mnohí to neurobia. Nechcú, nevedia, alebo ja neviem … Ale čo narobíte!? Boloňská deklarácia z roku 1999 spravila vysokoškolské štúdium maximálne masovým a Európska komisia stanovila cieľ, že do roku 2020 by malo 40% populácie EÚ vo veku 30-34 rokov získať vysokoškolské vzdelanie. Ale skôr len prázdny titul. Ale musí to tak byť, lebo Európska komisia rozhodla! A keď aj tí ľudia budú nevzdelaní, tak mi to prednesieme tak, že sú vzdelaní, lebo sme predsa rozvinutá a moderná spoločnosť! Nie?

Ďalšou témou je doktorandské štúdium. Hneď priznávam, že doktorandov je tiež už armáda. Niektorí štúdium berú vážne, iní tam idú len na pár rokov, aby mali štipendijný príjem a potom sa na to vykašlú. Horšie je, keď z doktorandského štúdia odchádzajú nádejní vedci, lebo z toho úbohého štipendia 7 000 kč mesačne, ktoré poberá doktorand na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity sa nedá žiť. Mnohí si tak hľadajú brigádu, prácu na skrátený úväzok (niekto na plný) a na zmysluplný výskum k dizertačnej práci, ktorá Vás má kvalifikovať za vedca, nemajú dostatok času. Nakoniec sa na štúdium buď vykašlú, alebo ho dokončujú popri práci a do vedy už nejdú. Prečo by aj mali? Aby boli zapísaní na grant a zas poberali almužnu? Priznávam, na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity je pretlak ľudí a stotožňujem sa s názorom, prečo by takýto systém fungovania vysokého školstva mal byť financovaný z peňazí daňových poplatníkov. Zdvihnutia doktorandských štipendií na dvojnásobok, ako to avizovala bývalá ministerka školstva, mládeže a telovýchovy ČR Kateřina Valachová je sporné. V ČR je údajne 25 000 doktorandov a to by bola enormná pálka (ale štipendiá sa vraj od fakulty k fakulte a od školy ku škole líšia, niekde sú väčšie). A načo? Doktorand by mal ísť primárne do vedy, na to je školený, ale česká veda nepotrebuje ďalších 25 000 ľudí. Peniaze na zvýšenie doktorandských štipendií by boli, keby sa berie menej študentov. Peniaze na zvýšenie doktorandských štipendií by sa našli, keby sa nemrhajú na ľudí, ktorí sú na doktoráte len preto, že nevedia čo so životom a nakoniec doktorát nedokončia. Tieto vyplytvané peniaze by mali ísť na zvýšenie štipendií pre ľudí, ktorý to s vedou myslia vážne. Pozrite sa na mňa! Mám za sebou tri roky usilovného výskumu k dizertačnej práci, obetoval som štúdiu prakticky všetko. Táto upätosť mi takmer zničila osobný život. Chcel som dizertáciu napísať za štyri roky interného štúdia. Ale už sa jednoducho nedá. Opakujem, so 7 000 kč mesačne sa nedá žiť! Išiel som si privyrábať a doktorát už počas interného štúdia nedokončím a do vedy asi nepôjdem. Ak by som ju chcel robiť poriadne, pomaly a stabilne, tak neprežijem. Neľutujem sa, bolo mojím rozhodnutím ísť ďalej študovať a vo voľnom čase chcem na dizertácii naďalej pracovať. Ale už som skutočne znechutený a chcem len poukázať na to, ako je celý systém fungovania vysokého školstva nedotiahnutý a je ťažké v ňom nájsť zmysel.

Na záver chcem ešte povedať jedno. Hovoril som o plytvaní peniazmi. Nestotožňujem sa s ekonomizáciou spoločnosti, vzdelanie by nemalo byť merané výhradne peniazmi. Ale mali by sme peniaze daňových poplatníkov investovať do elitnejšieho školstva s menším počtom skutočne kvalitných vedcov (kvalitou myslím aj usilovnosť, nie len intelekt). Len vtedy bude mať vysoké školstvo skutočný význam pre spoločnosť a aj filozofické fakulty možno získajú väčšiu váhu, keď na nich budú prevažovať kvalitní vedci, pedagógovia a nadšení študenti. Budú dôveryhodnejšími inštitúciami, s ktorými nemusíte súhlasiť, ale uznáte ich ako dôležitú zložku spoločnosti, ktorá nás môže naučiť lepšie rozlišovať a kvalitnejšie argumentovať.